Dôvodom, prečo japonskí vojaci neznásilňovali ženy, nebola len ich vysoká disciplína.
Ide o kapitolu, ktorú som uverejnil 2018-07-03.
Jediní ľudia, ktorí si túto kapitolu môžu prečítať bez toho, aby preliali slzy, sú zamestnanci Asahi Shimbun a takzvaní intelektuáli, ktorí s nimi súhlasia... ich predstaviteľmi sú Kenzaburo Oe a Haruki Murakami... a nie je nikto iný ako zamestnanci NHK.
Všetci ostatní Japonci by si nemali pomôcť a mali by plakať.*
Nasledujúci text je pokračovaním predchádzajúcej kapitoly.
Je Japonsko falošne obvinené?
Dôvodom, prečo japonskí vojaci neznásilňovali ženy, nebola len ich vysoká disciplína.
V skutočnosti hygienické podmienky v tejto oblasti neboli vôbec dobré.
Existovali aj obavy z pohlavne prenosných a infekčných chorôb.
Preto boli potrebné a zriadené utešiteľské stanice.
Pri pohlavnom styku existovalo vysoké riziko nákazy syfilisom, takže znásilnenie neprichádzalo do úvahy.
Japonskí vojaci nemali záujem o znásilňovanie a v prvom rade ho nerobili.
Koluje historka, že japonskí vojaci napadli každú ženu, ktorú videli, a niektorí Japonci tomu dnes veria, ale japonskí vojaci boli v tom čase veľmi opatrní.
Mali prísne hygienické normy.
Takže tým, ktorí to vtedy vedeli, sa takéto príbehy zdajú absurdné a nemožné.
V skutočnosti existuje mnoho príbehov, v ktorých boli čínski vojaci nesprávne vykreslení ako tí, ktorí to urobili japonským vojakom.
Profesor Higašinakano Šudo overil fotografie nankinského masakru.
Medzi týmito falošnými fotografiami boli napríklad aj fotografie Japoncov, ktorí zahynuli pri incidente v Tung-čou, ktoré boli považované za dôkaz brutálneho vraždenia Číňanov pri Nankinskom masakri.
Boli tam aj fotografie popravy banditov a zbojníkov.
Pri pohľade na spôsob popravy niektoré vyzerali ako čínske popravy, nech sa na ne pozeráte akokoľvek, ale hovorilo sa, že ide o masakry, ktoré vykonali japonskí vojaci.
Myslím si, že značná časť viny sa pripisovala čínskym vojakom.
V Číne som bol až do konca vojny.
Často som počul príbehy o vojnovej situácii, ale nikdy som nepočul nič o tom, že by japonskí vojaci masakrovali obyvateľov Nankingu.
Keby v Nankingu došlo k masakre, boli by po nej nejaké stopy, ale žiadne neboli.
Myslím si, že je to preto, lebo príbeh o tom, že v Nankingu došlo k masakru, o ktorom mi ľudia rozprávajú, je úplný výmysel a ja chcem očistiť meno japonských vojakov, kým som ešte nažive.
Ťažká evakuácia
Keď sa skončila vojna, mal som sedem rokov.
Chodil som do druhej triedy základnej školy.
To nie je veľmi príjemné.
Viac ako šok mi v hlave zostalo prázdno.
Čo sa stalo?
Čo to znamenalo, že Japonsko prehrá?
Nemohol som tomu uveriť.
Pamätám si však, že postoje Číňanov a Kórejčanov okolo mňa sa zrazu zmenili.
Najmä u Kórejčanov bola zmena taká drastická, že by sa dala opísať ako úplná premena.
Niektorí sa zrazu stali arogantnými.
Niektorí sa stali arogantnými a nevychovanými.
Niekedy hádzali bambusové oštepy na Japoncov.
Našťastie som bol dieťa a nikdy ma nenapadli, ale bol to veľmi nepríjemný zážitok.
Niektorí moji spolužiaci boli bezdôvodne bití.
Môj otec viedol obchodnú spoločnosť a zamestnával Číňanov, aby u nás pracovali, ale niektorí Číňania požadovali všetok náš majetok.
Moja rodina mala auto s vodičom a bola dobre zabezpečená.
Môj otec si však vážil svojich čínskych zamestnancov.
Keďže sa zaoberal prácou spojenou s muníciou, takmer ho postavili pred súd ako vojnového zločinca a v istom momente ho zatkli, ale vtedy mu pomohli práve Číňania.
Otcovi podriadení a tí, ktorí s ním pracovali, lobovali na rôznych miestach a hovorili: "Suzuki nie je zlý človek, môžeme to dokázať," a bol prepustený.
Keďže môj otec bol takto zadržiavaný, bolo pre nás ťažké evakuovať sa z pevninskej Číny.
Spolu s matkou a mojimi dvoma sestrami vo veku 4 a 3 roky sme išli pešo 120 km z Pekingu a Tianjinu do prístavu.
Bolo to ťažké.
Repatrianti boli mnohokrát umiestnení do zariadení podobných "koncentračným táborom".
Čínski úradníci hovorili, že "kontrolujú našu batožinu", ale v skutočnosti nám brali naše veci.
Cestou do prístavu Tanggu nás do takýchto "koncentračných táborov" umiestnili a zakaždým nám zobrali naše cennosti.
Prikázali nám, aby sme "prišli sem", a odviedli nás do zariadenia.
Už to samo o sebe bolo nepríjemné, ale potom moju matku, moje dve sestry a mňa zavreli do schátraného zariadenia podobného kasárňam, kde sme trčali dva alebo tri dni.
Nemilosrdne fúkal studený vietor.
Vzali nám batožinu a všetko cenné nám ukradli.
Moja matka si cenila topánky, ktoré jej dal otec.
Boli to krásne európske topánky.
Otca museli držať v zajatí.
Matka ich asi nechcela pustiť, a tak mi povedala: "Širo, je mi to ľúto, ale musíš ich nosiť."
"Prosím, obleč si ich, keď pôjdeš domov. Číňania ti ich nevezmú, ak to urobíš."
Ale sú pre ženy s kožušinou.
Prešiel som v nich naprieč pevninskou Čínou bez jediného slova.
Cestou sme sa raz natlačili, nahromadení jeden na druhom, do otvoreného nákladného vlaku.
Niežeby sme sa "viezli" alebo "boli prevážané".
Boli sme "zabalení" ako batožina.
Silní muži takpovediac podopierali ženy zdola a ženy sa tlačili na nich.
Mohli prejsť len krátku vzdialenosť, ale nás by to zachránilo pred chôdzou aj na krátku vzdialenosť.
Podmienky boli strašné.
Najhoršie by bolo, keby pršalo.
Divím sa, že sme neochoreli.
Moje dve mladšie sestry cestou často plakali.
To je pochopiteľné.
Nie je možné, aby ste prešli 120 kilometrov.
Myslím, že naša mama sa takmer zadýchala.
Moja najmladšia sestra mala tri roky, takže sme ju museli niesť a mali sme aj batožinu.
Nemohla som prežiť bez toho, aby som držala za ruku svoju druhú sestru, ale bola som blízko k tomu, aby som to vzdala.
Mama mi povedala: "Širo, ty si jediný, kto zostal. Tvojho otca momentálne zadržiavajú, tak sa snaž." Odpovedal som: "Som Japonec, nevzdám sa." A tak som sa vzdal. To bolo všetko.
Už som necítil žiadnu bolesť.
Len som sa snažil zo všetkých síl, aj keď som mal pocit, že nie som nažive.
A tak sme konečne dorazili do prístavu a vzali nás na americkú loď.
S oslobodeným otcom som sa stretol tesne predtým, ako opustila prístav.
Otec sa po očistení svojho mena ponáhľal do prístavu v aute, ktoré šoféroval Číňan, a zrejme to stihol práve včas, kým auto odišlo, ale ja som bol taký vyčerpaný, že z jeho pliec spadla ťarcha.
Nepamätám si to veľmi dobre, lebo mi povedali, že som spal ako špalek.
Potom som vyšiel na palubu lode a pozeral sa na more.
Pamätám si, ako ma prekvapilo, keď sa žlté more zmenilo na modré.
More v Číne je naozaj žlté a volá sa Žlté more.
Dovtedy som si vždy myslel, že more je žlté, takže som sa zľakol, keď som prvýkrát uvidel nevídané modré more.
Keď som prišiel do prístavu v Nagasaki, bolo práve obdobie kvitnutia čerešní.
V Číne je to zvláštne chladné obdobie, ale v Japonsku je to teplo jari.
Keď som videl rozkvitnuté čerešne, pomyslel som si, aké sú krásne.
Zdalo sa mi, že som v nebi.
2024/7/8 in Akashi
